Karol Antolík Stredoškolský profesor, fyzik. * 28.1.1843, Studenec † 20.6.1905, Bratislava      Narodil sa 28. januára 1843 v Studenci. Študoval na gymnáziách v Levoči, Prešove a Veľkom Varadíne, matematiku a fyziku na budapeštianskej univerzite, kde jeho učiteľmi boli Š. A. Jedlík a O. Petzval. Najmä prvý z nich mal na jeho neskoršiu vedeckú dráhu mimoriadny vplyv tak výberom predmetu výskumu ako aj experimentálnym zameraním. Absolvoval aj ročný študijný pobyt na nemeckých univerzitách, o. i. v Berlíne pracoval v Helmholtzových laboratóriách a v Heidelbergu navštevoval prednášky R. W. Bunsena a G. H. Quinckeho. Pôsobil ako profesor na stredných školách v Kaposvári, Košiciach, Arade a napokon v Bratislave, kde bol od r. 1893 až do svojej smrti aj riaditeľom reálky.      Venoval sa experimentálnemu skúmaniu elektrického iskrového výboja, spočiatku najmä metódou Lichtenbergových obrazcov, neskôr vlastnou originálnou metodikou. Dráhu kĺzavého iskrového výboja zachytával na začadenom povrchu sklenej doštičky, príp. iných telies a zo zanechaných stôp výboja sa pokúšal vysvetliť niektoré vlastnosti elektrickej iskry. Výsledky svojich pokusov publikoval aj v známom Poggendorffovom fyzikálnom časopise Annalen der Physik, kde upútali pozornosť Ernsta Macha a jeho spolupracovníkov. E. Mach v Antolíkovej metóde objavil možnosť využitia k akustickým výskumom, a tak pokusy zručného stredoškolského profesora sa stali východiskom viacročnej série experimentov s explóziami, ktoré prostredníctvom skúmania rázových vĺn doviedli Macha k viacerým dôležitým objavom modernej aerodynamiky. K. Antolík sa neskôr stal „umelcom“ Lichtenbergových obrazcov a venoval sa aj iným pokusom z oblasti elektrostatiky a akustiky. Pozoruhodné sú jeho výsledky, ktoré dosahoval pri skúmaní chvenia napnutých blán (membrán) rôznymi modifikáciami Chladniho metódy zvukových obrazcov. Okrem celého radu štúdií bol autorom učebnice experimentálnej fyziky a zbierky demonštračných pokusov.      Zomrel 20. júna 1905 v Bratislave.