Philipp Lenard Fyzik. * 7.6.1862, Bratislava † 20.5.1947, Messelhausen (Nemecko)       Narodil sa 7. júna 1862 v Bratislave. Pochádzal z rodiny obchodníka s vínom, ktorý sa prisťahoval do Bratislavy z Badenu v Tirolsku. Hoci otec pôvodne nástojil na tom, aby syn pokračoval v jeho šľapajach, mladý Philipp dosiahol svoje. Po maturite na reálke v Bratislave (1880) študoval fyziku na univerzitách v Budapešti, Viedni, Berlíne a Heidelbergu, kde aj získal doktorát z filozofie u prof. G. Quickeho (1886). Na svojej alma mater pôsobil do roku 1888. Potom prešiel do Bonnu k H. Hertzovi a v roku 1892 sa tu habilitoval. Mimoriadnu profesúru získal na univerzite vo Wroclavi (1894), Aachene (1895) a Heidelbergu (1896). Na univerzite v Kieli zasa získal titul riadneho profesora fyziky (1898). Posledné obdobie svojej vedeckej i pedagogickej kariéry strávil na univerzite v Heidelbergu (1907–1931), kde bol tiež riaditeľom Rádiologického ústavu. Bol členom Berlínskej akadémie vied.      Už za štúdií na gymnáziu v Bratislave skúmal spolu so svojím profesorom fyziky Virgilom Klattom (1850–1935) fosforescenciu. Táto spolupráca trvala cez dve desaťročia. Výsledky spoločných pokusov, pri ktorých pripravili na 800 fosforeskujúcich látok a vykonali na nich 300 spektrálnych analýz Bunsenovým spektroskopom, zhrnuli v štyroch publikáciách. Medziiným zistili, že intenzita fosforescencie závisí od množstva tzv. účinných kovov, pričom s narastajúcim ich množstvom intenzita spočiatku rastie, ale neskôr klesá až na nulu. Najintenzívnejšiu fosforescenciu pozorovali v prípade, keď bolo množstvo kovu malé. Skúmali tiež vplyv tlaku a zmien teploty na fosforescenciu. Podali svetelno-elektrický výklad fosforescencie, ktorý si získal všeobecné uznanie.      Neskôr sa Philipp Lenard zaoberal hlavne fotoelektrickým javom a katódovými lúčmi. Medzi prvými skúmal prechod katódových lúčov cez tenké kovové doštičky. Na tento účel skonštruoval špeciálnu katódovú trubicu s malým otvorom (tzv. Lenardovo okienko), čo umožnilo nielen preskúmať vlastnosti katódových lúčov, ale tiež odseparovať elektróny a stanoviť ich hmotnosť. Jedno zo svojich „okienok“ Ph. Lenard zapožičal aj C. Röntgenovi, čím nepriamo prispel k objavu lúčov X, ktorý mal prakticky na dosah ruky. Už počas spolupráce s H. Hertzom sa začal zaoberať fotoelektrickým javom. Dokázal, že pri vonkajšom fotoefekte sa uvoľňujú elektróny (1899) a stanovil zákonitosti fotoelektrického javu (1902): energia vyletujúcich fotoelektrónov nezávisí od intenzity dopadajúceho svetla a je priamo úmerná jeho frekvencii. Tieto fakty boli v rozpore s klasickou fyzikou a vysvetlil ich až A. Einstein na základe svojej hypotézy, že svetlo musíme pokladať za prúd kvánt energie. Za práce o katódových lúčoch dostal Ph. Lenard v roku 1905 Nobelovu cenu za fyziku, ktorá sa začala udeľovať v r. 1901.      Na prelome storočí, hlavne po Thomsonovom objave elektrónu (1897), mnohí vedci hľadali odpoveď na otázku, aká je štruktúra atómu. Tejto otázke sa nevyhol ani Ph. Lenard. Na základe svojich pokusov s katódovými a ultrafialovými lúčmi, ako aj skúmania fotoelektrického javu, vytvoril tzv. dynamidovú teóriu atómu. Podľa nej atóm pozostáva z nerozlíšiteľných čiastočiek–dynamidov. Počet dynamidov v atóme je úmerný jeho atómovej váhe a každý elektricky neutrálny dynamid obsahuje elektróny i ekvivalentný pozitívny náboj, ktoré tvoria spolu dynamicky stabilnú konfiguráciu (ako napríklad v& ;nbsp;dipóle).      Prejavom uznania zásluh Philippa Lenarda boli mnohé ocenenia a vyznamenania, ktoré dostal od najrozmanitejších inštitúcií. Nezabudlo naňho ani jeho rodné mesto. Stal sa čestným občanom Brat islavy a pri príležitosti jeho 80. narodenín mu Slovenská univerzita udelila čestný doktorát z fyziky.      Philipp Lenard je rozpornou osobnosťou svetovej fyziky. Na jednej strane patril medzi najväčších experimentálnych fyzikov a podstatne prispel k rozvoju svetovej vedy. Na druhej strane aktívne bojoval proti teórii relativity a neskôr aj proti jej tvorcovi, spochybňoval Röntgenove zásluhy o objav lúčov X. Už na začiatku dvadsiatych rokov patril medzi prvých propagátorov myšlienok nacionálneho socializmu v Nemecku. Napísal aj štvorzväzkové dielo Nemecká fyzika, v ktorej rozdelil fyziku na plodnú árijskú, predovšetkým nemeckú, a neplodnú, špekulatívnu židovskú fyziku. Angažoval sa tiež ako člen NSDAP.      Zomrel 20. mája 1947 v Messelhausene (Nemecko).