Pavol Makó
Matematik, fyzik, filozof.
* 9.7.1724, Jászapáti (Maďarsko)
† 18.8.1793, Pešť (Maďarsko)
Narodil sa 9. júla 1724 v Jászapáti. Noviciát po vstupe do jezuitského rádu (1741) strávil v Trenčíne, neskôr bol repetítorom v Győri. Filozofický kurz absolvoval v r. 1744–1747 na trnavskej univerzite, potom pôsobil na stredných školách v Užhorode a v Trnave, dva roky ako repetítor matematiky na viedenskej univerzite. Svoje univerzitné štúdiá dokončil teológiou na univerzite v Grazi (1752–1756). Začal prednášať matematiku na viedenskom Tereziáne (1756/57), krátko pobudol v Banskej Bystrici a napokon sa stal profesorom na trnavskej univerzite, kde v šk. r. 1758/59 prednášal matematiku, v ďalších dvoch logiku a metafyziku. V svojej profesorskej dráhe pokračoval na viedenskej univerzite a na odporúčanie Gerharda van Swietena, dvorného radcu Márie Terézie, ho panovníčka v r. 1762 menovala za profesora matematických vied vo viedenskom Tereziáne. Po zrušení jezuitského rádu (1773) získal titul opáta a kráľovského radcu a intenzívne sa podieľal na príprave významnej celouhorskej školskej reformy Ratio educationis (1777). Po presťahovaní univerzity z Trnavy do Budína (1777) ho panovníčka menovala za dekana filozofickej fakulty, zároveň za profesora matematiky. V Budíne (neskôr v Pešti) pôsobil až do svojej smrti.
Patril k najlepším profesorom matematiky na jezuitských školách v celej habsburskej ríši a hoci nemá pôvodné matematické výsledky, jeho rozsiahla učebnicová tvorba výrazne ovplyvnila výuku matematicko-fyzikálnych disciplín v celej krajine. Bol autorom kvalitných stredoškolských i vysokoškolských učebníc matematiky, medzi nimi aj prvej učebnice diferenciálneho a integrálneho počtu v monarchii (1768). Jeho učebnicu algebry vysoko hodnotil aj M. Cantor. Vo svojich učebniciach fyziky a iných fyzikálnych dielach sa prejavuje ako stúpenec boškovičovskej fyziky. Jeho učebnice logiky a metafyziky, podobne aj matematiky vychádzali v celom rade vydaní, dokonca aj po autorovej smrti.
Zomrel 18. augusta 1793 v Budapešti.
|